DRUHÁ MISIJNÁ CESTA – V ATÉNACH A KORINTE (Sk 17,16-18,22)

            Na presun zo Solúna do Atén si Pavol v rámci svojej druhej misijnej cesty zvolil cestu po mori. Na tomto úseku prechádzal popri nádhernej gréckej pevnine. Pavol však bol dieťaťom veľkomesta a nikdy si osobitne nevšímal prírodu. V jeho listoch necítiť ani stopy citového záchvevu pre prírodné krásy. Omnoho viac ho vábil človek a jeho vnútorný svet, viera, dejiny sveta a národov, politika.

            Pavol prišiel do Atén sám. Zo správ zachovaných o ňom cítime, že samotu nemal rád. Aj preto prosil Sílasa a Timoteja, aby čím skôr prišli za ním do Atén. (Sk 17,15) Navyše pohľad na nespočetné množstvo pohanských oltárov a svätýň spôsoboval jemu, ktorý bol vychovávaný prísne monoteisticky, neznesiteľnú duševnú trýzeň. Skutky apoštolov označujú jeho rozrušenie silným slovom: „rozzúril sa“.

            Obyvatelia Atén boli veľmi tolerantní voči rôznym náboženstvám. Namiesto toho, aby nútili cudzincov uctievať grécke božstvá, zastávali skôr pragmatický postoj, ktorý možno vyjadriť slovami: „Pokračujte ďalej v uctievaní svojich božstiev a my ich budeme uctievať spolu s vami a na oplátku vy uctievajte aj tie naše.“

            Atény tej doby už neboli oným hrdinským Gréckom, ktoré naozaj verilo v nadprirodzené zásahy božstiev. O Aténčanoch bolo známe, že žili v záhaľke a povaľovaní a boli žalostne plytkí. Nemali dôležitejšej starosti ako počúvať cudzincov, ktorí navštívili ich mesto. Z každého vedeli aspoň vytiahnuť politické novinky alebo náboženské náhľady.

            Aj Pavol bol pre nich len túlavým kazateľom, i keď možno trochu zaujímavejším ako iní. V jeho kázňach si Aténčania všimli dve najčastejšie opakujúce sa slová „Ježiš“ a „anastasis“ (v preklade znamená zmŕtvychvstanie). Vo svojich plytkých úvahách si z toho vyvodili, že Pavol hlása novú dvojicu bohov – mužské božstvo Ježiša a ženské božstvo Anastasis. Jeho reč bola pre nich zmesou orientálnych nezmyslov a Pavlovi ihneď našili prezývku „poľná vrana“ alebo „zrnozob“. Doslova by sme to mohli preložiť slovami: „Čo chce tento tlčhuba povedať?“

            A predsa - Pavlovo vzdelanie, všeobecný prehľad a logické uvažovanie vzbudili úctu u aténskych filozofov. Pozvali ho, aby prehovoril pred najvyšším a najctihodnejším senátom Atén, v Areopágu. Jeho úvod bol oslnivý. O Ježišovi začal reč len nepriamo - ako o mužovi, ktorého Boh vzkriesil zmŕtvych. Viac toho povedať nestihol. Lebo ako spomenul kríž a zmŕtvychvstanie, poslucháči prepukli v smiech: „Čo je to za nezmysel!“ Pavlova reč sa postupne stáva trápna, prítomní skrývajú sklamanie v zdvorilej fráze, ktorá nie je bez irónie: „Vypočujeme ťa o tom inokedy!“ Pavol je sklamaný. S takýmto publikom sa doteraz nestretol. Akoby sial do vetra.

            V Aténach mal Pavol nepatrný úspech, niektorí exegéti neváhajú hovoriť o zlyhaní. Pavol v tomto meste pravdepodobne nezaložil kresťanskú komunitu. Ani v jednom zo svojich listov nespomína aténsku cirkev a na tretej misijnej ceste už Atény pravdepodobne nenavštívil. Skutky apoštolov však uvádzajú niekoľko obyvateľov mesta, ktorí uverili v Krista. Na druhej strane sú Atény jedným z mála navštívených miest, odkiaľ Pavol nemusel utekať.

            Ďalšou zastávkou Pavlovej misijnej cesty bol Korint, v tej dobe jedno z najvýznamnejších stredísk Rímskej ríše. Tu mu otvorili dvere židovskí manželia Akvila a Priscilla, ktorých s Pavlom spájalo rovnaké remeslo – výroba stanov. Pavol sa u nich ubytoval a na živobytie si zarábal prácou. Stali sa mu jednými z najlepších priateľov. Pre Pavla bolo prekvapením, že títo manželia už boli kresťanmi. Vysvitá to z toho, že Pavol ich nemenuje medzi veriacimi, ktorých pokrstil v Korinte. (1 Kor 1,14)

            Pri zvestovaní evanjelia v Korinte si Pavol počínal inak ako v Aténach. V Aténach sa prispôsoboval povahe svojich poslucháčov. Na logiku odpovedal logikou, na filozofiu filozofiou. Tento štýl mu však priniesol málo ovocia. V Korinte sa rozhodol zvestovať evanjelium inak – nechcel nič úporne dokazovať, ani sa púšťať do neplodných debát. Rozhodol sa, že medzi Korinťanmi nechce kázať „nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“. Pre Pavla boli vždy kríž a zmŕtvychvstanie témou vrcholného významu.

            Aj keď mnohí v meste uverili v Krista a dali sa pokrstiť, mravná skazenosť niektorých vo vnútri kresťanského zboru veľmi znechucovala Pavla. (napr. 1 Kor 5,1-2 konkrétne spomína incest v istej korintskej kresťanskej rodine a vychvaľovanie sa týmto skutkom) Pavol zapochyboval o tom, či jeho práca má zmysel. Zvažoval možnosť odchodu z tohto mesta, keď vo videní sa mu zjavil Pán a povedal: „Neboj sa, len hovor a nemlč!“ (Sk 18,9)

            Nato za Pavlom prišli do Korintu jeho druhovia Timotej a Sílas a priniesli mu najnovšie správy o komunitách v Solúne. Pavol videl, že veriacim v Solúne chýba jeho prítomnosť. No zároveň mu bolo ťažko opustiť Korinťanov, ktorí ho tiež potrebovali. Zišla mu na um myšlienka, že Solúnčanom napíše. Od tohto okamihu vstupuje Pavol do dejín ako horlivý autor listov.

             (Orientálci nepísali – i keď nám sa to dnes zdá byť nepochopiteľné – na pevnej podložke, ale na dlani. Aj keď bol pisár šikovný, sotva vydržal bez prerušenia písať viac ako dve hodiny. Takto napísanie listu mohlo Pavlovi trvať aj niekoľko dní, čo vysvetľuje časté zmeny nálady v jednom a tom istom liste. A Pavlove listy sú naozaj impulzívne a nevyumelkované.)

            Z Korintu sa Pavol odplavil cez Efez do Cézarey a odtiaľ sa cez Sýriu vrátil do Antiochie. Jeho druhá misijná cesta trvala celkom tri roky. Pavol so svojimi druhmi počas nej založil niekoľko nových kresťanských komunít a spolu prešiel 5100 kilometrov.

(zdroje: František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)